Devín leží na sútoku Dunaja a Moravy a okrem hradu a prírody má aj dlhú vinársku minulosť. Patrí do Malokarpatskej vinohradníckej oblasti a víno sa tu robí od čias, keď tu stáli keltské osady a neskôr rímske posádky. Tradícia prežila stredoveké kráľovstvá, fyloxéru, dve svetové vojny aj kolektivizáciu. Dnes ju drží pri živote vinárstvo Zlatý Roh.
Kelti a Rimania: prvé stopy vína
Archeologické nálezy nádob na víno z 2. storočia pred Kristom ukazujú, že Kelti v tejto oblasti víno poznali, pili ho a obchodovali s ním. Antickí autori im pripisovali skôr kyslé víno. Keltské osídlenie v Panónii, teda aj na území dnešného Slovenska, položilo prvé základy.
S Rimanmi v 1. až 3. storočí nášho letopočtu sa vinárstvo posunulo ďalej. Cisár Marcus Aurelius Probus, ktorý vládol v rokoch 276 až 282, sa považuje za zakladateľa vinohradníctva v severnejších častiach ríše vrátane Panónie. Rimania mali posádky v Devíne, Bratislave a okolí a víno tam patrilo k bežnému jedálnemu lístku vojakov aj civilistov. Skyfos s motívom viniča z 1. storočia a figúrka Bakcha z 2. storočia dokazujú, že víno tu bolo známe už pred Probusom. Po páde ríše tradíciu udržali Germáni a po nich Slovania, doložení v oblasti Devínskej brány od 7. storočia. V 9. storočí sa osada spomína ako Dowina.
Stredovek: kráľovské listiny a nemeckí kolonisti
Väčší rozmach prišiel v stredoveku. Prvá písomná zmienka o devínskych viniciach je z roku 1254, keď kráľ Belo IV. vo svojej listine spomína vinice na svojom území. Devín sa vtedy uvádza ako Dywen. V 13. storočí vinice rozširoval bratislavský richtár Jakub a jeho potomkovia. Nemeckí a talianski kolonisti priniesli nové odrody a nové spôsoby pestovania, ktoré sa v Malých Karpatoch udomácnili.
Ľudovít I. Veľký udelil v roku 1362 privilégium, ktoré stanovilo clo a poplatky za vinice. Devín sa vtedy volal Teben. V 15. storočí sa o vinice bojovalo. Uhorský palatín Mikuláš Garaj, pán Devínskeho panstva, násilne zaberal pozemky, čo skončilo súdnymi spormi s Bratislavou v rokoch 1415 až 1428. Majitelia sa striedali: po Garajovcoch grófi zo Svätého Jura, potom Báthoryovci od roku 1527 do roku 1605, Keglevičovci a od roku 1635 Pálffyovci, ktorí panstvo držali až do konca feudalizmu. Práve Pálffyovci vinohradníctvu na Devíne pomohli najviac.
Do 18. storočia Bratislava Devín vo význame vinárstva predbehla. V roku 1720 tu bolo viac ako 100 hektárov viníc, v roku 1866 spolu s Karlovou Vsou už 260 hektárov. V 18. storočí vznikol cech vinárov, ktorého štatút podpísal gróf Mikuláš Pálffy v roku 1749. Cech mal 34 majstrov, robil skúšky a organizoval kultúrne podujatia. V roku 1828 postavili budovu na zábavy a v roku 1831 kaplnku svätého Urbana priamo vo vinohradoch. Cech zanikol v roku 1872, ďalej fungoval ako spolok až do roku 1931, keď ho nahradilo Vinohradnícke združenie.
Novovek: fyloxéra, vojny a družstvo
Devínske vinohrady fyloxére unikli, aj keď mnohé európske vinice v 19. storočí zničila. Horšie obdobie prišlo so svetovými vojnami a s rokmi 1938 až 1945, keď Devín patril pod nacistické Nemecko. Povojnové roky priniesli do obce veľké zmeny v zložení obyvateľstva a vinohradníctvo to zasiahlo. Obnova sa začala v roku 1949 založením Jednotného roľníckeho družstva, ktoré sa v roku 1952 spojilo s Karlovou Vsou.
V 20. storočí sa preslávila firma Sontag založená v roku 1920. Robila ríbezľové víno, ktoré vyvážala do Rakúska a rozvážala po Slovensku, a odoberalo ho od nej 29 hostinských.
Zlatý Roh: devínske vinice dnes
Vinárstvo Zlatý Roh založil a financuje Patrik Tkáč, hlavným vinárom je Filip Nagy. Vinice na tratiach Goldeck a Purweg obnovili v roku 2014, vtedy prešli do bio režimu a od roku 2017 hospodária biodynamicky. Dnes obrábajú 12 hektárov.
Devínsky terroir stojí na vápencovom a žulovom podloží so sprašou a na mikroklíme dvoch riek. Vápenec dáva vínam ťah a kyselinu, spraš ich drží pri zemi. Vinárstvo je súčasťou Malokarpatskej vínnej cesty a robí degustácie priamo na mieste.
Devín pomaly ožíva, ako hovorí vinár Filip Nagy. Od keltských nádob po dnešné bio vína prešlo devínske vinohradníctvo dvetisíc rokov a stále je tu.
